V čase vzniku Martinského cintorína sa ešte obyčajne pochovávalo z domu. Nebohého v truhle previezli na cintorín tesne pred pochovaním. Truhly s nebohými vozili parádnymi čiernymi kočmi so smútočnou výzdobou, ktoré ťahali smútočne ozdobené kone. Kočiš, ako aj iní pracovníci pohrebnej služby boli oblečení do livrejí, pripomínajúcich uniformy šľachtických komorníkov.

Cintorín sa nachádzal veľmi ďaleko za mestom, ale našli sa aj prominentní obyvatelia mesta, ktorí si tam želali byť pochovaní. Tí si dali pri západnom múre cintorína postaviť murované podzemné krypty. Pred 2. svetovou vojnou nesmeli na cintoríne pochovať nekatolíka, po znárodnení sa už ohľad na náboženstvo nebral striktne do úvahy.

Po 2. svetovej vojne začali na Martinskom cintoríne pochovávať aj popravených odsúdencov. Pôvodne popravených pochovávali na bývalom cintoríne chudobných. Kým na predošlom cintoríne bolo pre popravených vyhradené zvláštne miesto, na Martinskom cintoríne ich pochovávali do radu, tak ako všetkých iných zosnulých. Vďaka tomu sa zachovali hroby viacerých po vojne popravených osobností.