Príslušníci evanjelickej obce v Prešporku pôvodne pochovávali svojich zosnulých na tu existujúcich mestských cintorínoch. Vlastné miesto na pochovávanie mŕtvych nemali. Mestskí radní im poskytli priestor pred vnútornými mestskými hradbami neďaleko Michalskej brány.

Pre ďalšiu existenciu evanjelického cintorína mala zásadný dopad reforma cisára Jozefa II., ktorou nariadil uzavrieť doteraz používané cintoríny vnútri obývaných plôch a zriadiť nové, vo väčšej vzdialenosti od ľudských obydlí. V záujme rešpektovania cisárovho nariadenia Prešporský evanjelický cirkevný zbor v roku 1783 kúpil pozemok pri ceste, ktorá viedla z Kozej brány smerom na kopce Malých Karpát.

Cintorín je dnes vizuálne rozdelený na viacero sektorov. Jednotlivé hrobové miesta sú pomerne chaoticky usporiadané, čo súvisí s jeho vývojom a postupným rozširovaním. Aj napriek tomu, že cintorín ako celok ako aj viaceré náhrobky boli vyhlásené za kultúrne pamiatky, ich stav je žalostný. Mnohé, často umelecky či historicky cenné náhrobníky, podliehajú neúprosnému zubu času a o niektorých dnes vieme iba na základe archívnych záznamov.

Návštevník sa prechádzaním jednotlivými sektormi na náhrobkoch oboznamuje s viac či menej známymi menami osobností, ktoré spoluvytvárali spoločenský kolorit mesta a patrili často k jeho významným obyvateľom.