V júli 1676 prišli z Viedne do vtedajšieho hlavného mesta Uhorska príslušníci rádu kapucínov. Ich prvým pôsobiskom bola kaplnka na dnešnej Michalskej ulici. Nasledujúcich 35 rokov tu konali bohoslužby a inú duchovnú činnosť. Ako kazatelia pôsobili okrem toho u milosrdných bratov, u uršulíniek i v ďalších farnostiach.

Kostoly kapucínov majú medzi sakrálnymi stavbami osobitý charakter. Kapucíni, reformovaná vetva františkánskej rehole, prísne dodržiavali požiadavku rehoľnej chudoby vytýčenú svätým Františkom z Assisi a aplikovali ju aj na formu svojich chrámov. Ich kostoly boli bez veže, do ulice sa obracali jednoduchou štítovou, tektonicky nečlenenou fasádou.

Strohý charakter a výtvarná jednoduchosť kapucínskych kostolov korešponduje s pastoračnými cieľmi tohto rádu a s ich úsilím viesť veriacich k prehĺbenému vnútornému životu podľa Evanjelia. Rozšírenie chrámového priestoru o vedľajšie priestory, o jednu bočnú kaplnku umožňujúcu individuálnu pobožnosť a o spovedné miestnosti, ktoré umožňujú vnútorné sústredenie veriacich pripravujúcich sa na spoveď.